Bezprostredne po voľbách Smer-SD avizoval zámer získať pre politiku svojej vlády širšiu podporu, ktorá by prekračovala stranícky rámec. Nie je to ničím prekvapujúcim, keďže strana síce dosiahla nadpolovičnú väčšinu poslaneckých kresiel, ale reálne ju vo voľbách podporila iba 44,41 percent, t.j. menšina voličov. Na druhej strane v situácii, keď strana má v NR SR nadpolovičnú väčšinu, snaha o získanie podpory od iných politických strán by bola pre Smer-SD iluzórnou. Iné politické sily by len sotva mohli niečo získať podporou takejto parlamentnej väčšiny a ich koaličný či „vydieračský“ potenciál je iba minimálny.

Preto získanie širšej podpory v parlamente sa ukázalo pre Smer-SD ako problematické a strana sa rozhodla ako partnerov prizvať popri účastníkoch tripartity aj zástupcov vedeckej a pedagogickej sféry, cirkví, samospráv, jednoty dôchodcov¹, t.j. uchádzať sa o podporu rozličných segmentov spoločnosti.

Vláda, ktorú premiér Robert Fico predstavil 4. apríla 2012, čiastočne reflektuje túto snahu, ale takisto reflektuje existenciu rozličných záujmových skupín vo vnútri strany Smer-SD. Väčšina nominácií však potvrdzuje vnútornú stabilitu strany a snahu o kontinuitu doterajšej politiky. Jadrom novej vlády sa stali ľudia, voči ktorým má R. Fico vysokú mieru dôvery a patria k jeho dlhoročným spolupracovníkom. Hoci ich politika nie vždy bola prijímaná pozitívne, v zásade o ich odbornej kompetencii viesť svoje rezorty nie sú zásadné pochybnosti. Vo väčšine prípadov, azda s výnimkou designovaného ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR Jána Richtera ide o ľudí, ktorí v pôsobili aj v predchádzajúcej vláde Smeru-SD v rokoch 2006 – 2010. Podobne dlhoročnými spolupracovníkmi R. Fica sú dvaja ministri z „humanitárneho bloku“ – minister školstva Dušan Čaplovič a minister kultúry Marek Maďarič, pričom osobitne M. Maďarič má v strane silnú pozíciu pri formovaní jej politickej línie.

Svoje predstavy o budúcom pôsobení v rezorte zatiaľ výraznejšie prezentoval D. Čaplovič, ktorý napokon v predchádzajúcej Ficovej vláde problematiku školstva zastrešoval ako vicepremiér. Problematike školstva sa venoval aj v NR SR. S ohľadom na jeho ľavicovú orientáciu by jeho kritické postoje k súkromným školám a ku komercionalizácii vzdelania nemali byť prekvapením².

Zahraničná politika ako nová priorita Smeru-SD?

Významnú nomináciu v novej vláde predstavuje Miroslav Lajčák v pozícii staronového ministra zahraničných vecí. Jeho pôsobenie pred rokom 2010 sa stretlo s rešpektom nielen v Smere-SD, ale racionálne výhrady voči nemu nemohla prezentovať ani vtedajšia opozícia. Lajčák predstavuje kontinuitu rozumnej a pragmatickej politiky obhajoby národnoštátnych záujmov SR, opierajúcich sa o prehlbovanie integračných procesov v Európe. Oproti predchádzajúcemu obdobiu význam zahraničnopolitickej agendy v politike Smeru-SD stúpol, čo potvrdzuje aj nominácia M. Lajčáka na post podpredsedu vlády. V prípade Slovenska zastával šéf rezortu diplomacie post vicepremiéra iba krátky čas na začiatku existencie nezávislého štátu. Bol to prípad Milana Kňažka v rokoch 1992 – 1993, na druhej strane vo viacerých európskych štátoch je podobné spojenie funkcií bežné a v Československu post vicepremiéra zastával napr. Jiří Dienstbier v rokoch 1990 – 1992.

Voľba M. Lajčáka bola motivovaná pravdepodobne aj s ohľadom na jeho dobré kontakty v európskych inštitúciách a schopnosť aktívne komunikovať aj s politikmi v regióne bývalého ZSSR. S ohľadom na jeho pôsobenie vo funkcii vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu (2007 – 2009) a vedúceho šéf oddelenia Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (EEAS) pre západný Balkán, Východné partnerstvo a Rusko v rokoch 2010 – 2012 možno očakávať pokračovanie doterajšieho pôsobenia SR v oblasti Východného partnerstva, aj keď slovenská angažovanosť v tomto priestore bude mať viac pragmatický charakter a bude menej orientovaná na agendu ľudských práv. Lajčák ako minister zahraničných vecí bol však pozitívne prijímaný aj v RF. Jeho nominácia na post ministra však na druhej strane reflektuje čiastočne slabosť Smeru-SD v otázkach zahraničnej politiky, keďže s výnimkou bývalej štátnej tajomníčky rezortu táto strana výraznejšie neprezentovala osobnosti, ktoré by sa zaoberali zahraničnou politikou. Za istých okolností môže byť slabosťou ministra, že je nestraníkom, najmä s ohľadom na presadzovanie zahraničnopolitickej agendy SR aj vo vnútri vládnej strany.

Do stabilného okruhu predstaviteľov Smeru-SD a spolupracovníkov premiéra R. Fica patria ďalší podpredsedovia vlády SR Robert Kaliňák a Peter Kažimír ako aj minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja J. Počiatek (bývalý minister financií z prvej vlády Roberta Fica). Osobitne R. Kaliňák a J. Počiatek sú spájaní s tzv. podnikateľským zázemím Smeru-SD. Títo politici predstavujú relatívne zohratú skupinu ešte z obdobia pred vstupom do politiky, ale takisto patrili medzi dôležitých predstaviteľov Smeru-SD aj v období, keď sa táto strana nachádzala v opozícii. Nový minister financií sa stal v apríli 2011 predmetom kritiky ako opozičný politik s ohľadom na mediálny prešľap, keď v diskusii s predsedom SaS a vtedajším predsedom NR SR Richardom Sulíkom použil graf s mierne dezinterpretovanými údajmi o vývoji cien zemného plynu³. Na druhej strane v prostredí finančných analytikov je Kažimír rešpektovaný a ide o jeho azda jediný významnejší prešľap, preto nie je potrebné zveličovať význam jeho sporného vystúpenia.

Ekonomika – podpora domácej produkcie, ale zrejme bez protekcionizmu

Zdanlivo prekvapujúco pôsobí ohlásené zriadenie postu podpredsedu vlády pre veľké infraštruktúrne projekty, ktoré by mal obsadiť bývalý minister dopravy, pôšt a telekomunikácií SR Ľubomír Vážny⁴. Síce aj tento minister je spájaný s podnikateľskými kruhmi, najmä z okruhu Juraja Širokého a Vladimíra Póora. Vytvorenie takéhoto postu je však potrebné vnímať aj v kontexte výsledkov spoločných rokovaní predsedu Smeru-SD R. Fica s predsedom nemeckej SPD Sigmarom Gabrielom v januári a v novembri 2011⁵. Podľa oboch sociálnodemokratických zoskupení totiž záchrana eurozóny má byť sprevádzaná nielen politikou znižovania deficitov národných rozpočtov, ale aj vytváraním impulzov pre naštartovanie hospodárskeho rastu a vznik nových pracovných miest.

Azda aj tento záujem zohral dôležitú úlohu pri nominovaní bývalého ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka na post ministra pôdohospodárstva, keďže jeho deklarovaným cieľom je podpora domácej produkcie a domácich investorov. Tieto priority Jahnátek zdieľal aj ako člen vlády v rokoch 2006 – 2010. Cieľom v tomto prípade nie je len oživenie rezortu, ktorý sa nachádza v súčasnosti v hlbokej kríze, udržanie zamestnanosti, ale v konečnom dôsledku táto politika sleduje aj snahu znížiť závislosť ekonomiky SR od exportu v podmienkach krízy eurozóny. Jahnátek sa ako expert v otázkach pôdohospodárstva profiloval už počas pobytu v opozícii za vlády I. Radičovej⁶. Napokon v týchto intenciách zrejme R. Fico pristúpil aj k nominácii ďalšieho člena ekonomického bloku vlády – doterajšieho prezidenta Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR (AZZZ SR) Tomáša Malatinského. Jeho vymenovanie znamená, že R. Fico má záujem realizovať avizované ekonomické zmeny konsenzuálne a aj za účasti, resp. spoluzodpovednosti zamestnávateľov.

Úloha ekonomických ministrov oživiť domácu produkciu a podporiť domáci biznis však bude zložitá, pretože s ohľadom na vysokú mieru závislosti ekonomiky SR od exportu nie je v záujme Slovenska prijímať také opatrenia, ktoré by legitimizovali prehodnotenie doterajších princípov fungovania EÚ a návrat európskych štátov k protekcionizmu, ako to v minulosti naznačoval napr. francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.

Nominácie zvnútra strany

Pochybnosti vyvoláva nominácia Jána Richtera na post ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. V jeho prospech hovoria jeho manažérske schopnosti, ktoré preukázal ako ústredný tajomník SDĽ (1998 – 2004) a neskôr od roku 2005 ako politický tajomník, resp. generálny manažér Smeru-SD. S pôsobením v najvyššej politike má dlhšie skúsenosti ako väčšina iných predstaviteľov Smeru-SD, zrejme aj s ohľadom na pôvod z regiónu Nitry a dlhoročné kontakty s premiérom ešte z obdobia jeho pôsobenia v SDĽ musí mať veľkú autoritu vo vnútri strany, ale aj dôveru premiéra. Práve rezort práce a sociálnych vecí však bude v nadchádzajúcom volebnom období veľmi dôležitý a od jeho úspešného riadenia sa bude odvíjať aj dynamika podpory strany. Richterovou slabinou však je, že sa v minulosti nevyjadroval k sociálnej problematike, bližšia mu bola skôr problematika bezpečnostná. Možno teda očakávať, že odborné riadenie rezortu bude spočívať na pleciach predpokladaného štátneho tajomníka rezortu Branislava Ondruša. Ondruš sa profiloval ako komunikátor Smeru-SD v sociálnej problematike najmä po svojom zvolení za poslanca NR SR v roku 2010.

Nie je celkom zrejmý dôvod nominácie Martina Glváča na post ministra obrany vzhľadom na to, že sa v minulosti nevenoval ani bezpečnostnej problematike, ani medzinárodnej politike, čo predstavuje dominantnú agendu rezortu. Takisto je zraniteľný s ohľadom na svoje kontakty s podnikateľskými kruhmi alebo s Josefom Svobodom, spájaným s organizovaným zločinom⁷. Na druhej strane nemožno ignorovať jeho intelektuálne zázemie, ktoré vytvára predpoklady dlhodobejšieho koncepčného uvažovania. Podobne ako J. Richter aj M. Glváč sa však zrejme pri odbornom riadení rezortu bude opierať o štátneho tajomníka Miloša Koterca. M. Koterec sa však pritom iba nedávno – v januári 2012 - ujal vedenia Hospodárskej a sociálnej rady OSN, ktorá predstavuje spolu s Bezpečnostnou radou OSN jednu z jej najvýznamnejších inštitúcií⁸. Jeho odchodom z tejto pozície môže Slovensko o tento významný post prísť.

Bez ohľadu na odborné kompetencie štátnych tajomníkov v oboch rezortoch však osobnosť ministra má pri riadení rezortu kľúčový význam. Práve minister je primárne za rezort zodpovedný a viaceré rozhodnutia musí prijímať operatívne. Vo vláde Ivety Radičovej takisto odbornú stránku riadenia rezortu garantoval štátny tajomník Robert Ondrejcsák, ktorý je rešpektovaným expertom na bezpečnostnú problematiku. Ani jeho prítomnosť však nezabránila viacerým prešľapom ministra Ľubomíra Galka, vyplývajúcim o. i. aj z neznalosti prostredia rezortu.

Nemožno vylúčiť, že v prípade nominácií M. Glváča do rezortu obrany a Petra Žigu na post ministra životného prostredia dôležitú rolu zohrávala snaha uspokojiť krajské štruktúry Smeru-SD v dvoch najväčších mestách SR – v Bratislave a Košiciach. Samozrejme takisto sa možno opýtať, či úspech Smeru-SD v oboch týchto mestách bol výsledkom efektívnej práce tamojších straníckych štruktúr alebo skôr toho, že Robert Fico sa nevolá Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš alebo Richard Sulík. Navyše nominácia P. Žigu, ktorý v minulosti podnikal s drevom, svedčí o tom, že Smer-SD ochranu životného prostredia za svoju prioritu nepovažuje.

Problematickou sa javí aj nominácia doteraz politicky neznámej ministerky zdravotníctva Zuzany Zvolenskej namiesto Richarda Rašiho, ktorý zostáva primátorom Košíc. Popri kritike jej pôsobenia na poste riaditeľky Všeobecnej zdravotnej poisťovne jej možno vyčítať aj pôsobenie v zdravotnej poisťovni Dôvera, ktorej vlastníkom je finančná skupina Penta. Osobitne zvláštne je to v súvislosti s pôsobením odchádzajúceho ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika, ktorý bol kritizovaný o.i. za nadštandardné vzťahy s touto skupinou. Práve tieto nominácie, bez ohľadu na osobné kvality nominantov, však signalizujú slabé miesta Smeru-SD pri odbornom pokrytí viacerých dôležitých politík bez ohľadu na to, že ide o stranu s dlhodobo najvyššími preferenciami. Pritom práve ministerstvá zdravotníctva a práce predstavujú nevďačné odvetvia, osobitne v prípade, keď ide o ľavicovú stranu. V týchto rezortoch bude nová vláda mimoriadne zraniteľná.

Záver

Nominácia nového kabinetu svedčí o tom, že Smer-SD sa snaží o dosiahnutie širšieho spoločenského konsenzu, aj keď sa mu to darí zatiaľ len čiastočne. Z tohto hľadiska zaujímavý krok predstavuje nominácia nestraníka Tomáša Boreca na post ministra spravodlivosti s cieľom upokojiť napätú situáciu v justícii, o ktorú sa pričinil i návrat Štefana Harabína do vedenia súdnictva a jeho členstvo v prvej vláde R. Fica.

Na druhej strane oveľa úspešnejší by bol z tohto hľadiska, ak by v štruktúre vlády zostala ponechaná funkcia podpredsedu pre ľudské práva a menšiny. Táto agenda je totiž natoľko prierezová a zahŕňa toľko rezortov, že si koordináciu priam vyžaduje. Týka sa to o.i. aj avizovaného zámeru prehodnotiť doterajšiu legislatívu týkajúcu sa konzumácie marihuany. Táto agenda môže byť vnímaná jednak z hľadiska ľudských práv, ale aj z hľadiska rezortu zdravotníctva, politiky voči mládeži, ale je zároveň aj súčasťou represívnej agendy. Ak sa táto problematika nebude analyzovať komplexne, môže byť výsledkom riešenia nesystémový krok. Podobne komplexnou a prierezovou agendou je problematika národnostných menšín. Pre Smer-SD by táto otázka mala byť o to dôležitejšia, že strane sa podarilo vo voľbách získať aj časť príslušníkov maďarskej menšiny, čo je po dlhšom čase úspechom pre majoritné politické strany. Tento úspech pritom nie je iba úspechom jednej politickej strany, ale je aj argumentom v prospech toho, že etnické štiepenia v spoločnosti možno prekonať a slovenských a maďarských voličov spájajú spoločné záujmy bez ohľadu na národnosť. Umožňuje teda úspešne integrovať príslušníkov maďarskej menšiny do slovenskej spoločnosti, pravda pri rešpektovaní ich identity.

Pritom práve agenda ľudských práv a integrácia najrozličnejších menšín, chápaných ako znevýhodnené skupiny obyvateľstva, patrí k dôležitým pilierom agendy sociálnodemokratických strán. Aj preto by vo vláde nemal chýbať člen, ktorého úlohou by bola koordinácia „humanitárneho bloku.“

Predstavitelia Smeru-SD uvedomujú, že nespokojnosť občanov s korupčným správaním politických elít dosiahla veľmi vysokú úroveň. Svedčia o tom aj vyjadrenia R. Kaliňáka⁹ o druhej šanci od voličov, ale aj razantné varovania nového ministra obrany, vyhlasujúceho nulovú toleranciu pochybeniam¹⁰. Úspech druhej šance však nebude možný bez silnej verejnej kontroly a teda aj bez dôrazu na problematiku ľudských práv.

Poznámky:

1) SMER-SD rokoval so sociálnymi partnermi o príprave Programového vyhlásenia vlády. Smer-SD, oficiálna webová stránka, 29. 3. 2012, http://www.strana-smer.sk/3700/smer-sd-rokoval-so-socialnymi-partnermi-o-priprave-programoveho-vyhlasenia-vlady
2) Čaplovič: Národný futbalový štadión je nevyhnutnosťou. Aktuality.sk, 3. 4. 2012, http://www.aktuality.sk/clanok/204214/caplovic-narodny-futbalovy-stadion-je-nevyhnutnostou; Čaplovič: na gymnáziá pôjdu len žiaci s priemerom známok do 1,5. Sme Online, 31. 3. 2012, http://www.sme.sk/c/6321548/caplovic-na-gymnazia-pojdu-len-ziaci-s-priemerom-znamok-do-15.html; Čaplovič: Nepodpíšem vznik žiadnej novej súkromnej školy. Sme Online, 2. 4. 2012, http://www.sme.sk/c/6323697/caplovic-nepodpisem-vznik-ziadnej-novej-sukromnej-skoly.html
3) Sulík, Richard: Fico, náš spasiteľ. Richard Sulík – blog Sme.sk, 10. 4. 2011, http://richardsulik.blog.sme.sk/c/261941/Fico-nas-spasitel.html
4) Hanus, Martin: Prvé sklamanie s Ficom. Týždeň, č. 14, s. 26-27.
5) Robert Fico na pracovnej návšteve v Nemecku. Strana Smer-SD, oficiálna internetová stránka, 21. 1. 2011, http://www.strana-smer.sk/1717/robert-fico-na-pracovnej-navsteve-v-nemecku; Rokovanie Roberta Fica s predsedom SPD Sigmarom Gabrielom. Smer-SD, oficiálna internetová stránka, 4. 11. 2011, http://www.strana-smer.sk/2994/rokovanie-roberta-fica-s-predsedom-spd-sigmarom-gabrielom
6) Zsolt Simon vs. Ľubomír Jahnátek. TV TA3, relácia v Politike, 6. 3. 2012.
7) Hanus, Martin: Prvé sklamanie s Ficom. Týždeň, č. 14, s. 26-27.
8) Hospodársku a sociálnu radu OSN povedie Slovák. Sme Online, 11. 1. 2012, http://www.sme.sk/c/6212036/hospodarsku-a-socialnu-radu-osn-povedie-slovak.html
9) Kaliňák, Robert: Ako politici sme dostali ešte jednu šancu. TV Sme, 11. 3. 2012, http://tv.sme.sk/v/23775/kalinak-ako-politici-sme-dostali-este-jednu-sancu.html
10) Glváč sľubuje nulovú toleranciu k pochybeniam. Hospodárske noviny Online, 4. 4. 2012, http://hnonline.sk/slovensko/c1-55297950-glvac-slubuje-nulovu-toleranciu-k-pochybeniam