Odpočet vlády (programové vyhlásenie vs realita) - ZAHRANIČIE

Európska únia a NATO

V Programovom vyhlásení sa deklaruje, že „Vláda SR bude podporovať ďalšie prehlbovanie európskeho integračného procesu a konsolidáciu EÚ“ - toto pomerne všeobecné konštatovanie malo praktický dopad predovšetkým v prípade ratifikácie tzv. Lisabonskej zmluvy, ktorá je podľa drvivej väčšiny odborníkov krokom smerujúcim k prehlbovaniu integračných procesov. SR patrila k štátom, v ktorých bol ratifikačný proces naštartovaný pomerne skoro. Na druhej strane vláda neprišla s významnejšou vlastnou iniciatívou v rámci politík EU, hoci to deklarovala („SR sa bude aktívne podieľať na tvorbe európskych politík“), ale väčšinou podporovala vzniknutý väčšinový názor, stanovisko v EU.

V súlade s deklaráciou „sústredí na posilňovanie bezpečnosti a stability Západného Balkánu a východnej Európy“ SR počas vlády R. Fica deklaratívne podporovala predovšetkým integračné ambície štátov juhovýchodnej Európy, kým v prípade Ukrajiny boli slovenské postoje najmä v kontexte problematiky členstva nášho východného suseda v NATO rezervovanejšie (hoci Veľvyslanectvo SR pôsobilo ako NATO Contact Point Embassy v Kyjeve). SR neprišla s vlastnou iniciatívou v prípade integračných ambícií vyššie spomenutých štátov, podporovala ale spoločný a úspešný stredoeurópsky „lobing“ za členstvo Chorvátska v NATO aj zintenzívnenie prístupových rozhovorov s EU. Čiastočne do oblasti zahraničnej politiky patrí aj ukončenie procesu vstupu do dvoch „zón“ – „Eurolandu“ a Schengenlandu“ – ktoré boli naštartované počas predchádzajúcej, druhej Dzurindovej vlády.

V prípade NATO Programové vyhlásenie deklarovalo, že vláda považuje túto organizáciu za „hlavného garanta euro-atlantickej bezpečnosti“. V tejto oblasti vláda nespravila nič, čo by na strategickej úrovni spochybnila alebo naopak, posilnila tento postoj (až na niektoré vyhlásenia vládnych politikov a premiéra, ktoré však viac patria do oblasti vzťahov s USA; viď nižšie).

Vzťahy v regióne

ČR, Poľsko – vláda považovala v rámci stredoeurópskej dimenzie zahraničnej politiky za prioritné vzťahy s Českou republikou, pričom Programové vyhlásenie ich charakterizuje ako „strategické“. Dobré vzťahy sa podarilo vybudovať predovšetkým na základe stranícko-ideologickej príslušnosti s českou ľavicou. Určité narušenie štandardných vzťahov bolo možné identifikovať v súvislosti s kritickými vyjadreniami R. Fica po dohode USA, Poľska a ČR o budovaní určitých elementov protiraketovej obrany na území našich susedov. Vzťahy s Poľskom boli oveľa menej intenzívne, k čomu pravdepodobne prispeli aj ideologické rozdiely medzi vládami oboch štátov.

Špecifickou témou v stredoeurópskom priestore boli slovensko-maďarské vzťahy a vzťahy SR-MR. Počas vlády R. Fica sa bilaterálne vzťahy s Maďarskom dostali azda na najnižšiu úroveň v „post-studenovojnovom“ období. V tejto téme je však veľmi ťažké oddeliť slovenskú zahraničnú politiku od vnútornej politiky, vzhľadom nato, že slovenské postoje determinovali aj faktory ako účasť SNS vo vláde a postupne narastajúce snaha strany Smer-SD „prevziať voličov“ SNS a tomu prispôsobená rétorika.

Hoci Program vlády deklaroval, že „vláda má záujem doriešiť problematiku vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros“, žiadne reálny progres v tejto otázke nebol zaznamenaný a v slovensko-maďarských vzťahoch dominovali politické a vnútropolitické témy a faktory. Otázka slovensko-maďarských vzťahov ovplyvnila aj ďalšie otázky, ako napríklad nezávislosť Kosovo (viď nižšie).

Vzťahy s ďalšími európskymi krajinami

Vzťahy s rozhodujúcimi európskymi štátmi (Nemecko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo) sa nespomínali ani v Programovom vyhlásení a počas vlády R. Fica ani nedošlo k progresu ani k žiadnym veľkým zmenám v tejto súvislosti, ani v pozitívnom ani negatívnom smere. Stretnutia premiéra SR s predstaviteľmi týchto štátov boli relatívne zriedkavé.

Politika smerom k regiónom susediacim s NATO a EU (Ukrajina, Balkán)

Popri podpore integračných ambícií predovšetkým balkánskych štátov bola SR relatívne aktívna aj na bilaterálnej úrovni s vybranými štátmi. Pokračovalo a dokonca sa posilnilo vnímanie Srbska ako hlavného partnera SR v regióne. Vláda od začiatku presadzovala striktné odmietnutie nezávislosti Kosova – väčšinou sa na oficiálnej úrovni odvolávala na medzinárodné právo, v politickom diškurze však viackrát argumentovala s údajnými iredentistickými snahami Maďarov na Slovensku. Počas návštevy srbského premiéra M. Cvetkoviča v septembri 2009 premiér Fico vyhlásil, že neuznaním samostatnosti Kosova chce SR chrániť vlastné záujmy, ktoré má ohrozovať „nebezpečná politika SMK“ .

Menovanie M. Lajčáka za ministra zahraničných vecí (po abdikácii J. Kubiša) posilnilo pozornosť partnerov v NATO a EU o slovenské postoje na Balkáne.

Vzťahy s Ukrajinou sa dostali po popredia predovšetkým v súvislosti s tzv. „plynovou krízou“. Premiér Fico hovoril v tomto kontexte predovšetkým o vine Ukrajiny a zodpovednosť, resp. spoluzodpovednosť Ruska de facto vylúčil - „Ja vždy, na všetkých úrovniach, teda aj v EÚ, najvyššie oceňujem pozíciu Ruska počas (januárovej) plynovej vojny, ktorá sa najvýhodnejším spôsobom odlišovala od pozície Ukrajiny“. Ukrajina sa v tomto volebnom období opäť dostala do tieňa slovensko-ruských vzťahov. 

Vzťahy s USA

Hoci Programové vyhlásenie deklaruje, že SR bude „rozvíjať svoje vzťahy s USA“, prvé kroky a najmä neskoršie vyhlásenia R. Fica nesvedčili o tom, že by to bola priorita vlády. Jeden z prvých zahranično-politických rozhodnutí, stiahnutie slovenských jednotiek z Iraku, bolo v súlade s predchádzajúcimi vyhláseniami predstaviteľov strany SMER-SD a dalo sa aj argumentovať, že SR nie je jediná spojenecká krajina, ktorá takýto krok realizuje. Nasledovali však politické vyhlásenia a stanoviská, ktoré boli veľmi kritické smerom k USA, najmä v otázke protiraketovej obrany, alebo pôsobenie Spojených štátov v medzinárodných vzťahov všeobecne.

Na druhej strane však v poslednej etape vládnutia bolo možné identifikovať jednoznačnú ústretovosť predovšetkým v dvoch otázkach, ktoré patria pre súčasnú americkú administratívu B. Obamu k najdôležitejším v oblasti zahraničnej politiky: misia v Afganistane a prijatie väzňov z Guantánama. Kým však „Guantánamo“ bol jednorazový prípad,  navyšovanie početných stavov slovenských vojakov v Afganistane bolo postupné a realizovalo sa v niekoľkých fázach (treba však dodať, že v komunikácii tieto navyšovania ani vláda ani premiér príliš nezdôrazňovali, a hoci ani neutajovali, nepridávali tomu na verejnosti takmer žiadny význam).

Vzťahy s Ruskom

V Programovom vyhlásení sa píše, že SR „bude aktivizovať vzťahy s Ruskou federáciou“, ktoré sú „dôležitým faktorom bezpečnosti a prosperity EÚ“. Slovensko počas uplynulého volebného obdobia robila smerom k Moskve viaceré gestá, ktoré sa nezhodovali s väčšinovým stanoviskom v rámci EU alebo NATO. Napríklad v auguste 2008 počas rusko-gruzínskeho konfliktu F. Fico patril k malej skupine politikov v rámci EU, ktorí sa na rétorickej úrovni pridali k ruskej interpretácii konfliktu a zodpovednosť pripisoval Gruzínsku. Premiér naznačil aj to, že má pochopenie pre ruské obavy v súvislosti s dislokáciou elementov s protiraketovej obrany v strednej Európe. Slovensko nevyjadrilo ani  žiadnu kritiku v oblasti stavu ľudských práv v Rusku.

OSN a charakter medzinárodných vzťahov

Podľa Programového vyhlásenia SR podporuje „efektívny multilateralizmus“ (mimochodom v súlade s Bezpečnostnou stratégiou Európskej únie) a deklaruje ambíciu – najmä v období pôsobenia ako nestály člen BR OSN – prispievať k „riešeniu svetových a regionálnych problémov, hrozieb a výziev bezpečnosti, najmä spojených s terorizmom a šírením zbraní hromadného ničenia“. Vláda sa v súvislosti so zahraničnopolitickými otázkami často odvolávala na OSN, BR OSN alebo na mandát OSN, ale nepočítala s nedostatočnou efektivitou tejto organizácie pri riešení kríz a konfliktov.

Zaujímavá je myšlienka z dokumentu, že SR posilní účasť v misiách OSN – je jednoznačné, že počas vlády R. Fica sa realizovali úplne odlišné procesy a dochádzalo k znižovaniu participácie SR na týchto misiách, aj čo sa týka početných stavov vojakov, aj čo sa týka počtu misií na ktorých SR participuje, ako aj keď sa pozrieme na percentuálny podiel účasti na misiách z celkového počtu príslušníkov ozbrojených síl SR v zahraničí.

Poznámky:
1) Slovensko neuzná Kosovo, povedal Fico srbskému premiérovi, Pravda, 21. september 2009. http://spravy.pravda.sk/slovensko-neuzna-kosovo-povedal-fico-srbskemu-premierovi-pae-/sk_domace.asp?c=A090921_144822_sk_domace_p23

Autor:
PhDr. Róbert Ondrejcsák, PhD.  vyštudoval politológiu, históriu a filozofiu, titul PhD. z medzinárodných vzťahov získal na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB. V súčasnosti je riaditeľom Centra pre európske a severoatlantické vzťahy (CENAA). V minulosti pôsobil ako riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií MO SR, ako zástupca veľvyslanca na Veľvyslanectve SR v Maďarsku, ako poradca podpredsedu Národnej rady SR pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Patril medzi zakladateľov periodika Panoráma a je jej editorom. Špecializuje sa na zahraničnú a bezpečnostnú politiku USA, európskych veľmocí a strednú Európu. Pôsobí na viacerých univerzitách, je autorom a spoluautorom odborných publikácií v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a členom redakčnej rady viacerých odborných časopisov v SR aj zahraničí.