Predčasné marcové voľby sa vyznačovali viacerymi rekordnými štatistikami za vyše dve desaťročia slobodných demokratickych volieb na územi Slovenska. V poradi už ôsme parlamentné voľby pritiahli účasť najvyššieho počtu politickych subjektov (26), ktoré spolu zaregistrovali najvyšší počet kandidátov (2967) a rekordný bol aj počet kandidátov, ktorí odstúpili alebo ich strana stiahla (85). Rekordne najvyšší bol počet členov volebných komisií ako aj zaregistrovanych voličov (4,39 milióna). Našťastie sa nenaplnili pesimistické odhady rekordne najnižšej volebnej účasti, ktorá sa napokon vyšplhala na úroveň 59% z volieb 2010.

Mnohým politikom, voličom aj analytikom sa zdala volebná kampaň ako najšpinavšia, s čím sa dá asi len ťažko nesúhlasiť. Spravodajsko-mediálne hry, korupčné škandály a kauzy zverejňované anonymne na internete, podozrenia z podvodu pri registrácii strany a policajné vyšetrovanie podpisov, porušovanie pravidiel volebnej súťaže v médiách, netransparentné financovanie straníckej megakampane cez občianske združenie. Napriek tomu, že sa voľby konali v napätej spoločenskej atmosfére protestných demonštrácií a očakávania provokácí proti voľbám, napokon hlasovanie prebehlo pokojným spôsobom bez vážnejších organizačných problémov.

Výsledky volieb priniesli rekordný zisk poslaneckých mandátov (83) pre víťaznú opozičnú stranu SMER-SD, ktorá zostavuje jednofarebnú vládu jednej strany. Samotný zisk vyše milióna voličských hlasov (1 134 280) pre Ficov SMER ale nie je historicky najvyšší, keďže Mečiarove HZDS v časoch najväčšej popularity získalo vo voľbách v roku 1992 až 1 148 625 hlasov.

Analýza štatistických údajov o hlasovaní od volieb v roku 1990 nám môže napomôcť odhaliť aj ďaľšie vývojové trendy a rekordy. Pred marcovými voľbami sa objavovali výzvy na protest formou vhodenia prázdnej obálky do volebnej schránky. Oficiálne údaje nerozlišujú medzi prázdnymi obálkami a neplatnými hlasmi, pričom práve podiel neplatných hlasov stúpol oproti roku 2010 len mierne z 1,4% na 1,6%. Zdá sa teda, že tento spôsob protestu veľmi nezabodoval. Pomerne značná časť (takmer 20%) hlasov voličov sa do zloženia parlamentu nepremietne, kedže až 20 strán neprešlo cez 5-percentný prah. Tento počet však nedosiahol historicky najvyššiu úroveň spred dvadsiatich rokov, keď v roku 1992 prepadlo až 24 percent hlasov voličov.

Od zavedenia možnosti voliť zo zahraničia prostredníctvom návratných obálok, sa tento spôsob korešpondečného hlasovania uplatnil už po tretí raz a počet odoslaných hlasov dosiahol v marcových voľbách doposiaľ najvyššiu úroveň 7 tisíc hlasov (tab.č.1). K tomuto pozitívnemu trendu prispela určite aj rozsiahla informačná kampaň v komunite Slovákov žijúcich v cudzine. Do budúcnosti je však potrebné podrobne zhodnotiť doterajšie skúsenosti a praktické problémy s uplatnením výkonu volebného práva našich občanov zo zahraničia.

Z hľadiska analýzy vývoja politicko-straníckeho systému sa počet politických subjektov so zastúpením v parlamente ustálil na počte šesť (tab.č.2). Trend nových politických strán, hnutí či zoskupení však naďalej pretrváva. Efekt vstupu jednej či dvoch nových politických strán do Národnej rady SR ostal zachovaný pri všetkých voľbách s výnimkou volieb v roku 2006. Nejde pritom len o mediálne známu špecialitu tzv. novej strany na jedno použitie (ZRS v roku 1994, SOP v roku 1998, ANO v roku 2002), ale napokon aj SDKÚ a SMER sa prvý raz zúčastnili volebnej súťaže v roku 2002 a odvtedy sa zaradili medzi tri hlavné strany nepretržite zastúpené v Národnej rade SR.

V marcových voľbách 2012 sa do parlamentu dostalo nové politické hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Tento projekt poslanca Igora Matoviča mal byť pôvodne prostriedkom pre spoločné kandidovanie rôznych nezávislých kandidátov, ktorým legislatíva neumožňovala kandidovať samostatne. Počas kampane odišlo z kandidátky hnutia až 37 kandidátov v reakcii na Matovičovu požiadavku testovať kandidátov na detektore lži. Do parlamentu sa prebojovali opätovne dve strany nováčikovia z volieb 2010 – Most-Híd a Sloboda a solidarita. Radosť politikov SaS z toho, že sa im podarilo dostať už druhý raz do parlamentu a nenasledovať tým osud strán na jedno použitie, však nemôže zakryť fakt, že SaS spôsobili pád vlastnej koaličnej vlády a v parlamente nepôsobili ešte ani polovicu volebného obdobia. Pád vlády, odchod Radičovej, kauza nelegálnych odposluchov, korupčná kauza Gorila, aféra Sasanka – sa podpísali pod úbytok viac ako polovice voličov pravicových strán SDKÚ a SaS. Zisk Kresťanskodemokratického hnutia ostáva na konštantnej úrovni 8%–9%. Z bývalých tradičných strán ostali pred bránami parlamentu SNS a po druhý raz za sebou aj SMK. Mečiarove HZDS, ktoré dokázalo 4 krát získať prvenstvo vo voľbách 1992-2002, sa už prepadlo na historické minimum pod jedno percento.

Tabuľka č.3 Výsledky volieb do Národnej rady SR (2002- 2012)

Vo voľbách 2012 sa potvrdil pokračujúci trend stúpajúceho významu krúžkovania kandidátov. Voliči udelili prednostné hlasy kandidátom v rekordne vysokým počte - až 80% voličov parlamentných strán krúžkovalo. Rovnako rekordným sa stal aj počet 15 kandidátov-skokanov, ktorých voliči prekrúžkovali do parlamentu z pôvodne nezvoliteľného miesta. Najviac krúžkovali voliči hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, vďaka čomu sa až 5 kandidátov prekrúžkovalo z konca kandidátky. Štyria lídri-poslanci č. 147-150 (Matovič, Jurinová, Viskupič a Fecko) vlastne zopakovali úspech spred 2 rokov, keď sa prekrúžkovali z konca kandidátky SaS vďaka reklame a článkom v inzertných novinách. Tetoraz Igor Matovič dokázal zužitkovať celoštátne médiá, čím dosiahol zoštvornásobenie preferencií. Z ďaľších skokanov sa už druhý raz podarilo prekrúžkovať Petrovi Osuskému (SaS), Józsefu Nagymu (Most-Híd), Ľudovítovi Kaníkovi (SDKÚ-DS) a Monike Gibalovej (KDH).

Zaujímavou novinkou sa stala otázka počtu prednostných hlasov a lídrovstva v strane. Predseda SaS Richard Sulík spojil otázku prvenstva v počte preferencií so svojím účinkovaním v parlamente. Pre krízu vedenia SDKÚ po odchode Ivety Radičovej, ohlásila ministerka Lucia Žitňanská záujem uchádzať sa o post predsedníčky strany a zabojovať o prvenstvo v preferenciách voličov. Obaja politici napokon u voličov uspeli, trojka Žitňanská dokonca získala 66% preferencií, teda viac ako dvojica Dzurinda a Mikloš dokopy. Aj trojka na kandidátke KDH Daniel Lipšic získal najviac prednostných hlasov (46,4%), predsedu Jána Fígeľa však predstihol len tesne (46,1%).

Z tohto pohľadu sa zdá, že oblúbenosť kandidátov a predsedov strany býva často testovaná vo voľbách, avšak zďaleka nie všetci predsedovia strán si to uvedomujú. Napríklad predseda SDĽ Jozef Migaš získal vo voľbách 1998 len 19% preferencií, čím klesol až na štvrté miesto, pričom Róbert Fico ako vtedajšia trojka získal vtedy najviac prednostných hlasov (39,5%). Migaš sa síce stal predsedom parlamentu avšak SDĹ dlho neviedol a Fico SDĽ opustil a založil si stranu SMER

Špecifický je osud Mikuláša Dzurindu, ktorý ešte ako kandidát KDH vo voľbách 1994 získal dvakrát viac prednostných hlasov ako vtedajší predseda Ján Čarnogurský. Do volieb v roku 1998 išiel Dzurinda ako hovorca a líder spoločnej kandidátky SDK a aj v roku 2002 ako predseda SDKÚ dokázal získať najviac preferenčných hlasov, Vo voľbách 2006 Dzurinda ako líder kandidátky už zaostal na treťom mieste za Radičovou a Miklošom a vo voľbách 2010 sa po kauze s financovaním SDKÚ rozhodol nekandidovať. Vo voľbách 2012 Dzurinda ako líder a predseda SDKÚ získal len 17,5% preferencií a jeho strana stratila takmer dve tretiny voličov.

Voľby 2012 skončili aj porážkou bývalých predsedov troch koaličných strán HZDS-ZRS–SNS z obdobia 1994-1998. Kandidovali všetci traja, ale ani jeden sa do parlamentu nedostal. Predseda HZDS Vladimír Mečiar získal len 12145 prednostných hlasov, predseda SNS Ján Slota 59370 hlasov a Ján Ľupták na kandidátke Komunistickej strany Slovenska 1910 hlasov.