Vnútorný poriadok a bezpečnosť

Na úvod treba zdôrazniť, že Vláda SR nemala vzhľadom na skrátenie jej funkčného obdobia dostatok času na splnenie jej Programového vyhlásenia. Dodajme, že ak máme hovoriť o kapitole Vnútorný poriadok a bezpečnosť, nemáme ani za čím banovať. Záväzky v tejto kapitole neprinášali nič, čo by slovenskú legislatívu v oblasti vnútornej bezpečnosti posunulo na kvalitatívnu úroveň partnerských krajín na západ od rieky Moravy. Programové vyhlásenie vlády z roku 2010 v časti Vnútorný poriadok a bezpečnosť pripomína prácu autorov systémom "copy a paste": ošúchané frázy sa skopírujú zo staršieho dokumentu do dokumentu aktuálneho. Príklad z Programového vyhlásenia: "Vláda SR prijme systémové opatrenia na racionalizáciu a zvýšenie efektivity v oblasti manažmentu zdrojov..." Systémové opatrenia zostali iba na papieri.

Vláda sa zaviazala v danej kapitole k radu cieľov, ktoré nemali zrozumiteľnú filozofiu uceleného systému, od ktorej by sa odvíjala celková koncepcia. Preto kapitola vnútornej bezpečnosti pôsobí ako súhrn rôznych nesystémových opatrení bez ladu a skladu, autori kapitoly prejavili neznalosť problematiky, neznalosť systémov, ktoré používajú partnerské krajiny v Eúrópskej únii či v NATO, a tiež z toho vyplývajúcu nerozhľadenosť v danej oblasti.

Dôsledky absencie kvalitnej odbornej úrovne a pripravenosti "up to date" autorov kapitoly sa prejavovala až do doby predčasných volieb nepochopiteľnými opatreniami typu "ad hoc": ak sa objavil pomätený maniakálny strelec (masaker v bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves) so samopalom, minister vnútra nariadil vyzbrojiť policajné hliadky takisto samopalom a volal po modernizácii výzbroje polície. Pritom modernizácia príslušnej legislatívy, ktorá je akútna, nebola doteraz ministrom ani len spomenutá. Slovenské útvary, zodpovedné za vnútornú bezpečnosť, nevyhnutne potrebujú také právne normy, ktoré zaručia ich politickú nezávislosť od politických manažérov, dosadených výsledkami parlamentných volieb, do riadiacich funkcií. Je nevyhnutné, aby napríklad inšpekčná služba nebola súčasťou ministersva vnútra (to sa týka aj iných, podobne organizovaných a zameraných útvarov), ale aby bola postavená mimo rezort a mala tak možnosť skutočne účinne a bez politických či straníckych zásahov kontrolovať a riešiť porušovanie zákonov príslušníkmi. Rovnako musia byť špecializované útvary, akými sú útvary boja proti korupcii či organizovanému zločinu, dostatočne nezávislé od zásahov ministra.

Je alarmujúce, že ešte stále je v zákone o štátnej službe príslušníkov paragraf, ktorý umožňuje ministrovi alebo inému nadriadenému odvolať podriadeného z funkcie bez udania dôvodu. Ide o veľmi nebezpečný korupčný prvok v zákone, ktorý neumožňuje príslušníkom budovať si profesnú kariéru, ale musia zohľadňovať politické záujmy riadiaceho manažmentu rezortu, čo v konečnom dôsledku vedie k servilite, rezignácii na odbornú kvalitu, k fluktuácii, a tiež vynúteným personálnym zmenám na všetkých úrovniach riadenia a velenia. Rozsiahle personálne výmeny na všetkých úrovniach riadiaceho manažmentu Policajného zboru po nástupe Jaroslava Spišiaka v roku 2010 boli najmasívnejšie od zmeny politického režmi po roku 1989. Tieto personálne zmeny boli krikľavo nesystémové, boli motivované dominantne osobnostnými väzbami a animozitami, na úkor kritérií odbornej spôsobilosti a morálnej integrity jednotlivých príslušníkov a funkcionárov. Takto sa dostali do funkcií prvého a druhého viceprezidenta zboru policajti, ktorí boli usvedčení z plagiátorstva (opísali svoje diplomové práce od iných autorov), čím sa dopustili skutkov, nezlučiteľných s morálnym profilom funkcionára Policajného zboru. Napriek tomu ich policajný prezident s podporou ministra vnútra Daniela Lipšica ponechal. Tým vytvorili pre ostatných príslušníkov polície vzor správania sa: porušovanie zákonov a absencia morálky sú prvým predpokladom úspešného kariérneho postupu. Takéto negatívne a demotivujúce signály, plus mrhanie odborne vzdelanými, vycvičenými, i skúsenosťami erudovanými silami je trestuhodné. Občania i štát vkladajú do bezpečnosti nemalé finančné prostriedky, zároveň i nádej, že budú zúročené efektívne a starostlivo. Rovnako je potrebné preto zaviesť jasné, zákonom definované princípy kariérneho postupu, aby sa výber funkcionárov riadil metódami výberových konaní a nie kamarátskych väzieb.

Systém hodnotenia príslušníkov polície, zavedený policajným prezidentom Jaroslavom Spišiakom, bol takisto kontraproduktívny, pretože jeho charakter je principiálne administratívny a neodráža účinné faktory, ktoré by viedli ku skvalitneniu práce Policajného zboru. Systém hodnotenia vyvolal tlak na "naháňanie" výsledkov pomocou kvantitatívnych ukazovateľov, čo znamenalo papierové vykazovanie nezmyselných, groteskných a niekedy až komických štatistických údajov. Systém plánoval počet spáchaných trestných skutkov, ktoré sa však ešte nestali a zároveň systém dopredu určoval, koľko ich má byť objasnených. Tento prístup nútil napríklad vyšetrovateľov k vznášaniu obvinení v trestnom konaní aj tam, kde reálne nie je dostatok dôkazov a argumentov na začatie trestného konania. V boji proti organizovanému zločinu sa polícia chválila najmä dvomi prípadmi - zatýkaním a uvalením väzby na ďalších členov skupiny, známej ako "Sýkorky", a zásahom voči niektorým členom gangu "Piťovcov", vrátane jej šéfa, ktorého spolu s niektorými ďalšími sudca vzal do vyšetrovacej väzby. V prípade Sýkoriek išlo o pokračovanie dávnejšej akcie voči tomuto gangu z minulého volebného obdobia.

Na ministerstve vnútra bolo možné zaznamenať aj neodborné zásahy a partokratický prístup k riešeniu niektorých špeciálnych problematík. Ako napríklad môžeme uvieť zriadenie pozície odborného poradcu na riešenie rómskej kriminality, pričom na toto miesto minister vnútra nevymenoval odborníka z danej oblasti, ale priateľa zo straníckeho prostredia, ktorý nikdy s problematikou rómskej kriminality neprišiel do styku, nikdy sa jej nevenoval, a teda ani nemal žiadne odborné kapacity navrhovať kvalifikované riešienia. Tento partokratický prístup je znakom pokračujúcej systémovej chyby prakticky v celom prostredí štátnej správy, nielen polície a spravodajských služieb. Uplynulé obdobie v rezote vnútra je presným opakom, zároveň je aj mementom, aby nová vláda pristúpila k téme vnútornej bezpečnosti zodpovednejšie a vydala sa inou cestou. Ak sme v oblasti vnútornej bezpečnosti zatiaľ premrhali dvadsaťdva rokov od začiatku demokratického režimu, nemali by sme v tomto trende už ďalej pokračovať.

Spravodajské služby

Podobný problém signalizujú spravodajské služby. Udalosti, ktoré viedli k predčasným voľbám po vyslovení nedôvery vláde Ivety Radičovej, odštartovali sériu škandálov, v ktorých aktívnu politickú úlohu zreteľne zohrávali dokumenty a metódy spravodajských služieb. Parafrázujúc tento alarmujúci stav sa žiada sarkasticky poznamenať, že v takejto situácii, keď sa na internete priebežne objavujú informácie, podliehajúce režimu utajenia, majúce silu rozvrátiť politický život krajiny, meniť a ovplyvňovať rozhodovanie voličov, aktívne prispievať k destabilizácii politického i bezpečnostného prostredia, znižovať kredibilitu spravodajskej a bezpečnostnej komunity, vrátane jej riadiacich manažérov i zodpovednosť nesúcich politikov, v takýchto podmienkach by sa riaditeľ tajnej služby dozvedel o vypuknutí štátneho prevratu zrejme až z interentových médií. Tento stav je dôsledkom dlhodobého neriešenia postavenia a najmä skutočnej, nie formálnej, kontroly spravodajských služieb. Ako prejav čistej bezradnosti a neznalosti spravodajského prostredia potom možno vnímať povzdychy niektorých ústavných činiteľov, komentujúcich škandály slovami, že Slovensko má priveľa spravodajských služieb. A rovnako ako v prípade rezortu vnútra, ani tu nikto z prostredia politického manažmentu štátu nenavrhol, aby sa najprv uskutočnila odborná diskusia na tému, aký model spravodajských služieb krajina potrebuje, aby boli pod efektívnou kontrolou. Zodpovednosť za takýto prístup opäť nesie politická reprezentácia, vláda a jej príslušné úrady. Je v tomto kontexte potom len logické a symptomatické, že dodnes nebol schválený nový riaditeľ Národného bezpečnostného úradu, že vládna koalícia nedokázala vybrať a aj úspešne presadiť generálneho prokurátora. Sú to signály, že vláda nebola na začiatku svojej činnosti dostatočne pripravená vládnuť, s jasným vedomím svojich prioritných úloh a svojej striktnej zodopovednosti za stabilitu v oblasti bezpečnosti a práva.

Záver

Ku všetkým kritickým poznámkam a odporúčaniam na adresu politickej moci v otázkach vnútornej bezpečnosti treba uviesť jednu zásadnú požiadavku, bez ktorej sa nedá riešiť súčasný stav bezradnosti a nekompetentnosti politických manažérov. Pokým sa nezhodnú všetky relevantné politické subjekty, že zásadné zmeny v postavení príslušníkov a špecializovaných útvarov Policajného zboru, a rovnako tiež spravodajských služieb, sú nevyhnutné a akútne (s podmienkou, že sa politici dokážu na obsahu zmien aj kompetentne zhodnúť), dovtedy vnútorný poriadok a bezpečnosť ako kapitola programového vyhlásenia vlády zostane opäť len zbytočne popísaným papierom bez zmysluplného obsahu. Papier to znesie, bezpečnosť občanov už sotva.

Autor:
Milan Žitný (1952) - novinár a publicista. Venuje sa témam bezpečnosti, spravodajských služieb a organizovaného zločinu v politickom kontexte. Spolupracuje s viacerými mimovládnymi domácimi i zahraničnými organizáciami a think-tankovými inštitúciami. Bol podpredsedom Nezávislej komisie (1992), zriadenej zákonom č.451/91 Zb. (tzv.lustračný). Pôsobil desať rokov v Rádiu Slobodná Európa, ako komentátor publikoval v mnohých domácich a zahraničných médiách.