[ volebný infoservis ]

Vývoj volebných pravidiel na Slovensku (1990-2010)
Pridané: 27. 4. 10
Autor: Peter Novotný

Inštitút slobodných volieb tvorí jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, v tranzitívnych krajinách pôsobí ako lakmusový test stavu dodržiavania politických práv a slobôd. Na Slovensku prešli volebné pravidlá zaujímavým vývojom až do súčasnej podoby.

Prvé voľby - slobodné (1990)

Jednou zo základných požiadaviek novembrovej revolúcie v roku 1989 bolo usporiadanie slobodných volieb ako otvorenej súťaže viacerých politických subjektov. Pri príprave volebných pravidiel sa nadviazalo na tradíciu pomerného volebného systému z čias demokratického medzivojnového Československa pri zavedení určitých noviniek v podobe vstupovej prahovej klauzuly a preferenčných hlasov. Pre prvé slobodné voľby v júni 1990 sa na Slovensku uplatnilo špecifické obmedzenie v podobe 3%-nej prahovej klauzuly potrebnej pre vstup strany, hnutia alebo koalície politických subjektov do Slovenskej národnej rady. Na federálnej úrovni platil vyšší 5%-ný prah pre vstup do Federálneho zhromaždenia, čo spôsobilo, že v Prahe slovenských voličov zastupovalo päť politických subjektov, zatiaľčo do Slovenskej národnej rady sa ich dostalo až sedem. Voliči si vo voľbách do SNR a dvoch snemovní Federálneho zhromaždenia mohli vybrať stranícke či koaličné kandidátky pre daný volebný kraj a v rámci nich udeliť prednostné hlasy štyrom kandidátom. Pri prvých voľbách bol ešte účinok preferenčných krúžkov pomerne obmedzený, veď na zmenu poradia musel kandidát získať viac než polovicu všetkých preferenčných krúžkov udelených voličmi pre danú  krajskú kandidačnú listinu. 

Druhé voľby - o rozdelení (1992) 
 
Voľby v roku 1992 predstavovali kľúčové rozhodovanie o osude spoločného štátu. Na Slovensku sa strany pred voľbami dohodli na zvýšení prahovej klauzuly z 3% na 5%. Zároveň sa zaviedli prísnejšie pravidlá pre koalície – dvoj až trojčlenné koalície museli získať minimálne  7% a viacčlenné koalície až 10% platných hlasov. Na druhej strane sa zvýšila možnosť voličom meniť poradie kandidátov prostredníctvom preferenčných hlasov už od úrovne 10%. Na zmenu volebných pravidiel doplatila na Slovensku roztrieštená občianska pravica, ktorá ostala pred bránami parlamentu napriek tomu, že vo voľbách dosiahla takmer desatinu hlasov (4% ODU, 3,3% DS-ODS, 2,3% MOS). Nezvyčajne vysoký prepad hlasov (23,8%) pridal víťaznému HZDS toľko dodatočných mandátov, že so ziskom 37,3% hlasov obsadilo v Slovenskej národnej rade takmer polovicu kresiel (74 zo 150). Výrazne víťazstvá pravicovej ODS v Českej republike a HZDS na Slovensku tak odovzdali osud Československa politickým reprezentáciám, ktoré sa dokázali rýchlo dohodnúť na pokojnom rozdelení spoločného štátu. Politickú stabilitu v novej Slovenskej republike však nepriniesol ani nižší počet parlamentných strán, ani jednofarebná vláda HZDS s podporu SNS. Z Mečiarovho hnutia postupne odchádzali skupiny poslancov a po páde druhej Mečiarovej vlády v marci 1994 nasledovalo krátke medziobdobie Moravčíkovej vlády až po jesenné predčasné voľby. 

Tretie voľby – predčasné (1994)
 
Parlamentné voľby sa konali po prvý raz v samostatnej Slovenskej republike na jeseň 1994 ako predčasné a priniesli veľmi nečakané výsledky oproti prieskumom. Nečakane zdrvujúce bolo opäť víťazstvo HZDS (35%) a prekvapil tiež výsledok nového subjektu Ľuptákovho Združenia robotníkov Slovenska. Opozičné HZDS počas volieb dokonale využilo efekt tzv. „mediálnej bomby“. V období dominancie STV na mediálnej scéne sa odohrala priam neuveriteľná kauza. V čase najviac stráženého moratória sa v prvý deň hlasovania v hlavnom spravodajstve STV objavil rozhovor s opozičným lídrom Vladimírom Mečiarom, ktorému bol údajne znemožnený výkon jeho volebného práva. Zinscenovaná reportáž s emotívnymi výrokmi politika odzneli v  polčase hlasovania a predstavujú ukážku mediálnej manipulácie a hrubého porušenia volebného zákona.

Obdobie tretej Mečiarovej vlády v rokoch 1994-1998 charakterizovala Európska únia ako neplnenie politických kritérií v oblasti demokracie, právneho štátu a menšinových práv. Z viacerých protiústavných krokov sa jeden týkal aj hrubého porušenia volebného práva občanov, ktorým protiprávny postup ministra Krajčiho znemožnil účasť na referende v roku 1997. Po vylúčení SR z prvej vlny rozširovania NATO sa HZDS ocitlo v medzinárodnej izolácii a svoju snahu ostať pri moci chcelo riešiť zmenou volebného systému. Nové hranice okresov vytýčili tak, aby v prípade prechodu na väčšinový volebný systém maximalizovali zisky hnutia. HZDS však nedokázalo presvedčiť svojich koaličných partnerov, aby podporili pre nich nevýhodnú zmenu. S blížiacim sa termínom volieb sa koalícia HZDS-SNS-ZRS dohodla na čiastkovej zmene volebného zákona tak, aby znevýhodnili opozíciu. Zrušenie volebných krajov a zavedenie jedinej celoštátnej kandidátky mali za cieľ posilniť pozície strán so silným lídrom, najspornejším zásahom však bola diskriminácia volebných koalícií. V situácii, keď existovali dve silné opozičné zoskupenia – päťkoalícia SDK a trojkoalícia SMK, bola novela namierená jednoznačne proti nim. Pre koalície sa totiž zaviedla diskriminačná požiadavka tzv. vnútrokoaličného kvóra (5% hlasov pre každý subjekt v koalícii). Kvôli zmene volebných pravidiel sa SDK musela zaregistrovať ako volebná strana s jednotnou kandidátkou. Novela volebného zákona naviac zakázala kampaň v súkromných médiách a zrušením volebných krajov fakticky potlačila účinok a význam preferenčného hlasovania. Zákon schválený tesne pred voľbami bol terčom kritiky doma aj v zahraničí, do volieb sa však už nezmenil. HZDS sa pokúšala napadnúť registráciu SDK do volieb a požadovala jej vylúčenie z volebnej súťaže, súd však registráciu SDK potvrdil. 

Štvrté voľby – ostro sledované (1998)
 
Voľby v roku 1998 napokon boli hodnotené ako demokratické a to napriek účelovej deformácií volebných pravidiel a propagandistickému vysielaniu štátnej televízie. Občianska spoločnosť a mimovládne organizácie sa mimoriadne angažovali v obrane za spravodlivé a čestné voľby, stovky mladých dobrovoľníkov monitorovali činnosť médií a priebeh hlasovania počas volieb. Hlasovanie a sčítanie hlasov sa zaobišlo bez falšovania a organizačných problémov a to aj vďaka preventívnej úlohe 1700 pozorovateľov Občianskeho oka a stoviek medzinárodných pozorovateľov misie OBSE. Opozičné strany kontrolovali správnosť oficiálnych výsledkov pomocou vlastného paralelného sčítania hlasov.

Široká vládna koalícia zmeny (SDK, SDĽ, SMK, SOP) sa zaviazala napraviť protiústavné kroky predchádzajúcej garnitúry s cieľom nasmerovať Slovensko do euro-atlantických štruktúr. Po náprave protiústavných deformácií v zákone o komunálnych voľbách parlament schválil aj nový ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta. Hoci Ústavný súd konštatoval protiústavnosť účelovej deformácie parlamentného volebného zákona (zákaz kampane v súkromných médiách, nastupovanie náhradníkov), Národná rada riešila nápravu len čiastkovou novelou, ktorou vrátila prah pre vstup koalícií do parlamentu na pôvodnú výšku platnú do roku 1998. Vládna koalícia nedokázala dodržať sľuby o komplexnej revízii všetkých deformácii volebného zákona, sporným bodom sa stal návrh viacerých volebných krajov, predovšetkým KDH a SMK blokovali legislatívne návrhy vo vláde a v parlamente. Pre parlamentné voľby v septembri  2002 preto ostal systém celoštátnych kandidátok a aj inštitút preferenčných hlasov veľmi oslabený. Vo volebných programoch niektorých strán sa začali objavovať požiadavky na zmenu volebného systému (HZDS – jednokolový väčšinový, ÁNO – dvojkolový väčšinový, SMER – kombinovaný systém).   

Piate voľby – integračné (2002)
 
Hlavnou témou volieb v roku 2002 sa stalo zavŕšenie integrácie do euro-atlantických štruktúr, pretože sa konali tesne pred kľúčovými summitmi NATO a EÚ. Nová stredopravá vládna koalícia (SDKÚ, SMK, KDH, ANO) sa podujala zaviesť ekonomicko-sociálne reformy – rovnú daň, dôchodkovú reformu, refomu školstva a zdravotníctva. Vláda sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala tiež prijať volebný zákon a v ňom zaviesť voľbu zo zahraničia, viac volebných obvodov, posilniť váhu preferenčných hlasov a umožniť volebnú kampaň aj v súkromných médiách. Ministerstvo vnútra takýto návrh nového zákona o parlamentných voľbách pripravilo, vo vládnej koalícii však opätovne nastali stranícke spory o počet volebných krajov. Ministerský návrh predpoklad 4 obvody, strana ANO s tým nesúhlasila a hlásala buď osem alebo jeden obvod. Napokon sa vláda zhodla na zachovaní jediného volebného obvodu, zvýšila však váhu preferenčných hlasov a zaviedla tiež ako novinku korešpondenčné hlasovanie zo zahraničia. V rámci pripomienkovania sa presadila tiež požiadavka Ministerstva kultúry zrušiť predvolebné moratórium a to dokonca aj počas samotného volebného dňa. V parlamente sa k návrhu volebného zákona objavil celý rad pozmeňovacích návrhov, z ktorých sa do finálnej verzie volebného zákona dostali najmä tie, ktoré sa týkali financovania politických strán zo štátneho rozpočtu. Išlo nielen o zrušenie limitu na výdavky v predvolebnej kampani, ale opozično-koaličná zhoda sa našla aj v otázke výrazného navýšenia objemu štátnych príspevkov pre parlamentné strany. Z viacerých návrhov sa presadil ten najštedrejší, poslanec Alojz Přidal z KDH navrhol zvýšenie štátneho príspevku za hlas zo 60 korún až na jedno percento ročného priemerného platu v hospodárstve. To pre voľby v roku 2006 predstavovalo až trojnásobné zvýšenie na 172 korún za hlas s predpokladanou tendenciou kontinuálneho nárastu financovania politických strán zo štátneho  rozpočtu. Aj počas volebného obdobia 2002-2006 sa niektoré strany snažili verejnosti predostrieť snahy o zmenu volebného systému, išlo najmä o stranu SMER-SD (kombinovaný volebný systém) a ĽS-HZDS (väčšinový systém).  Na priebeh parlamentných volieb 2002 dohliadali volební pozorovatelia Občianskeho oka a medzinárodnej misie OBSE, avšak už v menších počtoch ako v roku 1998 a ich závery potvrdili súlad s demokratickými štandardami a ocenili kvalitu práce volebných komisií.     

Šieste voľby – predčasné (2006)
  
Po vystúpení KDH z druhej Dzurindovej koaličnej vlády nasledovali júnové parlamentné voľby len 3 mesiace pred ich pôvodným riadnym termínom. Pripravovali sa už podľa nového volebného zákona. Na vstup strany do Národnej rady SR musela získať minimálne 5% zo všetkých platných hlasov. Voliči mohli meniť poradie na kandidátke pomocou 4 prednostných krúžkov, pričom možnosti na preskočenie poradia z nezvoliteľného miesta sa podstatne zvýšili. Na zmenu poradia bolo potrebné získať už len 3% preferenčných hlasov zo všetkých hlasov udelených strane celoštátne, predtým to bolo až 10%. Ďalšou novinkou bola možnosť voliť poštou zo zahraničia, hoci prijaté riešenie bolo pomerne komplikované a nevhodné pre tých voličov, ktorí sa v čase volieb zdržiavali v zahraničí len krátkodobo. O možnosť voliť poštou prejavilo záujem 3427 voličov. Kampaň prebiehala už aj v súkromných médiách, zverejňovanie prieskumov verejnej mienky bolo zakázané len v deň volieb do skončenia hlasovania. Novými prvkami bola tiež volebná kaucia (500 tisíc Sk) ako  podmienka účasti strany vo voľbách ako aj povinné zverejňovanie správ o príjmoch a výdavkov strán na volebnú kampaň, pričom limit na výdavky bol zrušený. Občania, ktorí prejavia záujem pozorovať priebeh hlasovania a sčítania hlasov vo volebných miestnostiach tak môžu zo zákona urobiť aj bez špeciálneho súhlasu Ústrednej volebnej komisie.

Predčasné voľby v roku 2006 boli prvou ostrou skúškou nových volebných pravidiel. Médiá v nej obstáli celkom uspokojivo, aj keď boli zaznamenané sťažnosti a protesty mimoparlamentných strán na ich znevýhodnenie v televíziách. Problematickým sa ukázala absencia súčinnosti a komunikácie medzi kompetentnými orgánmi – Ústrednou volebnou komisiou a Radou pre vysielanie a retransmisiu. Zrušenie moratória v deň volieb počas hlasovania zneužili niektorí kandidáti na propagáciu a kupovanie hlasov priamo pred volebnými miestnosťami, pričom v niektorých prípadoch išlo o korupčné správanie a porušenie tajnosti hlasovania. Finančné správy strán priniesli viac transparentnosti, ukazuje sa však, že chýbajú funkčné kontrolné a sankčné mechanizmy. K zvýšeniu transparentnosti volebného procesu prispel aj Štatistický úrad SR, ktorý po prvý raz začal zverejňovať kompletne všetky výsledky z volebných okrskov na svojej internetovej stránke

Siedme voľby – riadne (2010)

Počas súčasného volebného obdobia vláda Róberta Fica (SMER-SD, HZDS-ĽS, SNS) nepristúpila k závažnejšej novelizácii zákona o parlamentných voľbách, hoci sa už dlhšie diskutuje o potrebe prijatia komplexného volebného kódexu. Do volebného zákona však zasiahlo rozhodnutie Ústavného súdu o volebnom práve väzňov, čo v praxi znamená, že sa hlasovania v parlamentných voľbách 12.júna 2010 budú môcť zúčastniť aj odsúdení vo výkone trestu odňatia slobody. Parlament v závere volebného obdobia prijal čiastkovú novelu, ktorou ustanovil za prekážku práva voliť aj výkon trestu odňatia slobody uložený za spáchanie obzvlásť závažného zločinu a za prekážku práva byť volený ponechal akýkoľvek výkon trestu odňatia slobody. Dvadsať rokov od prvých slobodných volieb si voliči na Slovensku budú môcť už po siedmy krát slobodne vyberať z 18 kandidátok politických strán a udeliť preferenčné krúžky 4 kandidátom podľa svojho uváženia.   

Tabuľka 1

Tabuľka 2


www.infovolby.sk
Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené len s uvedením zdroja. Obrazový materiál © SITA, a.s., ak nie je uvedené inak.